mojpohlad

V sobotu sa manželka sťažovala na škriabanie v hrdle,  slabosť, aj bola akosi celý deň ticho. Myslím si  –   navarí si čaj, dá si brufen a do rána sa z toho vyspí. Aspoň niekedy bude tichá domácnosť  bez toho aby som bol na vine ja. A veru. Asi takto:  ráno ma budí syn  sediaci na peľasti mojej postele …kým rozlepím oči, uprene ma hypnotizuje s PSP / hracia konzola / v ruke – môžem?? Čítam otázku v jeho očiach. Kým stihnem čokoľvek odpovedať mizne vo svojej izbe, s tým že počítačovú strieľačku či naháňačku áut má dne odsúhlasenú hneď od zobudenia sa.  Zjavne moja prebúdzajúca sa tvár vyjadrovala ak nie súhlas, tak aspoň tichú toleranciu. Môj syn je dobrý psychlóg, má ma prečítaného.  Pozriem na  hodinky – pol deviatej, z kuchyne nič nepočuť, nevonia káva ani čaj, pozriem na stôl – raňajky sa nekonajú… ničo je inak, ako v nedeľu ráno býva. Niečo mi tu nesedí – aha, spomínam si manželka má chrípku. Pohľad na manželkinu posteľ naozaj naznačuje že spánok je v jej prevedení liekom a teraz je niekde uprostred. Nuž začína bežná nedeľa, kedy preberám činnosti, ktoré obyčajne zastáva moja nežnejšia a „slabšia“ polovička.  Raňajky – pre syna postupne skúšam jogurt – nechce, chlieb s maslom – neznášam, párky  – fuj zase párky, hrianku s maslom – to nemám rád, čokovločky s mliekom – dobre, ale ja to chcem od mamy…. nuž nevypenil som, postupne konzumujem potraviny ktoré syn ohrdol a medzitým bojujeme s obliekaním.  Okolo desiatej naťahujeme tričko a ponožky, medzi  3 a 4 kolom akejsi rallye na autách, kde jeden druhého sa snaží zničiť riadenými strelami zem – vzduch.  Aj ja sa cítim ako zostrelený – a to je ešte len ráno

„… umyl si zuby ? Čo mal na raňajky? Prečo sa hrá na konzole?  Bol si v obchode ?  Je m i zle“.

“  Dobré ráno aj tebe“, odpovedám manželke. V  polosnách ju odvediem späť do spálne a položím, pred ňu ďaklší brufen a šálku bylinkového čaju – „chřipka a rýma“ a hneď  aj druhý  “ prúdušky a kašel “ . Žena vypije, zľahne a ja fungujem ďalej.

Syn je opäť  napojený na konzole,  myká mu každým svalom na tvári, lesknú sa oči a červeň na lícach mi vraví, že by som ho nemal vyrušovať,  lebo  práve uniká policajnej hliadke na ukradnutej motorke. Ani sa nechcem pýtať od koľkých  rokov je táto hra, ale tuším že ja som už na ňu pristarý a syn primladý. Ale 8 rokov má na tieto veci svoj názor.

Využijem teda zaujatie hrou a  pokračujem v tom, čo vídavam robiť v nedeľu manželku, vtedy keď je vo funkčnom stave. Vytriedim prádlo,  naložím práčku, nastavím program,  znížim teplotu, zvýšim otáčky,  dávkujem prací gel a aviváž. Dúfam, že všetko nalievam  do správnych nádržiek, v správnom množstve a zo správnych flašiek.  Zdá sa, že to funguje.  práčka spokojne pradie, bublá, vrčí a ja sa  presúvam späť do kuchyne. Po synovi ani vidu ani slychu – je vo svojom hracom brlohu.

„Koniec hry !“ – kričím – „Urob si posteľ, uprac veci !“ – znie to skôr ako vytyčovanie si toho, čo budem robiť najbližšie chvíle, keďže syn ma pozná a vie o mojej  schopnosti, alebo skôr neschopnosti  vymôcť si čokoľvek na ostatných členoch rodiny. . . „Aha, mama  je doma, ale spí, takže  nemá kto veliť“ .- pomyslel som si.

Aby som racionalizoval čas –  už je11 hodín –  očistím zeleninu,  rozmrazím kuracinu a dám variť do veľkého  hrnca. Nachystám aj  lososa z mrazáku a očistím zemiaky, aj tie dám variť. V  kuchyni to teda vyzerá all right, aspoň dúfam. Skontrolujem členov rodiny –   manželka spí, syn je niekde na výlete na mars – a ja idem žehliť kopu prádla, kým sa varí obed.  . . . žehlím, žehlím , žehlím.  Zrazu vo dverách manželka. „Choď s ním von,  je  pekne “ –  znie povel. Nuž, nepatrí sa odvrávať    a tak šmýkam so synom pred dom . . . vlastne do Intersportu, je totiž hokejová sezóna, Martin  už vyhral siedmy zápas za sebou, takže ideme kúpiť hokejky a tenisáky. Ešte kričím od výťahu manželke niečo o hrncoch  na šporáku a lososovi na drese, dúfajúc, že sa obed dokončí…

Takže som brankár a čelím sústredenej paľbe asi hodinku, kým nezazvoní telefón. „Ano,  sme  na ceste domov “ – hurá na obed.  Obed –  ten je na šporáku, v stave akom som ho nechal, vlastne hrnce odstavené, polievka uvarená, zemiaky takisto, len ten losos čaká. Ano, hodím ho na panvicu, vbyberiem práčku, nahodím prádlo do sušičky / pretriedim, nevhodné na sušenie vyvešiam na sušiak / .  Losos je hotový, dokonca polievka aj  druhé syn zjedol, ani moc neprotestoval – to je nevídaný úkaz, ale skôr ako o mojom kuchárskom umení svedčí o priaznivom vplyve hokeja na môjho syna.

O žene nič neviem, nevidieť, nepočuť,  ani nepátram – nemám kedy. Pokračujem v žehlení a  postupne pridávam čerstvo usušené veci zo sušičky, takže kopa prádla na jednej strane rastie, na druhej neubúda. kde je syn? Myslíte že na hracej konzole?  Omyl, páni a dámy, milí priatelia,   môj syn má 8 a je kreatívny – odkedy vymysleli LEGO ja už nemusím vymýšlať.  Avšak celá obývačka je pokrytá drobným  kocôčkami a dielikmi. Od tej chvíle je moje žehlenie, nakladanie do práčky a sušičky prerušované výkrikmi, tatko, poď sa pozrieť na toto  a na toto  a na ten domček. Aha , rýchlo, no  poď už. tak žehlím , behám lietam. . .nesmejte sa obúvam  si najnovší model  tenisiek na behanie Asics, s gelovou vložkou proti vibráciám,  lebo to ako mňa o štvrtej popoludní rozboleli nohy, to zažívam niekedy okolo 10 km behu do  kopca. Ano,  v teniskách je to lepšie, stíham !

„Čo robíte ? “ – tentokrát spásonosná otázka z úst manželkiných , ktorá vo svojom „užveruniesexy“  spotenom pyžame stojí a díva sa LEGOLAND  na mieste, kde predtým mala obývačku.  Zjavne sa cíti lepšie, asi  lieky a moje čaje zabrali. Využívam, chvíľu a strácam sa vo svojej „pracovni “ medzi ponožkami a prádlom – ano párovanie ponožiek je môj koníček, ale práca je to únavná a tak po chvíli . . . . otváram oči, je šero a  v paneláku oproti zažínajp svetlá …19,30 . Čo  sa stalo? tentokrát sa ja vpotácam do izby –    kde medzitým – asi vesmírčania –  opäť vrátili našu obývačku, LEGOVÉ domčeky sú vzorne poukladané na výstavke, syn sa chystá jesť večeru,  ktorá mu chutí a taška do školy je nachystaná, som si istý že aj s napísanými úlohami. Žena v vo vyriadenej kuchyni popíja čaj.

Cítim nejaké vyčerpanie a ani sa moc nezdržujem zdvorilosťami v kúpeľni, navliekam OBURAN OMAŽYP a pokračujem v najobľúbenejšej činnnosti, ktorej sa muži majú v nedeľu venovať.  Dobrú noc!